O projekte
Letný tábor Čo s načatým životom?! organizovaný v rámci projektu EQUAL - Centrá lokálneho pracovného poradenstva – nová služba pre marginalizované skupiny úspešne prebehol v dňoch 9. až 18. júla v Mníchovskom potoku pri Bardejove už po tretí krát. Nádacia Milana Šimečku ho pripravuje s cieľom umožniť mladým ľuďom vyskúšať si „život na ostro“, simulovať svet, ktorý ich čaká, keď dospejú a mnohí z nich odídu z detských domovov.
Stretli sme sa opäť v rozmanitom zložení. Sociálna pracovníčka, decká z domovov, projektový riaditeľ, psychologička, nezamestnaný, deti z rodín, abstinujúci narkomani, decká z osád, zdravotná sestra, učka zo špeciálky, pracovná poradkyňa, Rómovia, Česi, Maďari, Slováci. Úžasné!
Za sedem pracovných dní decká zarobili viac ako 30 tisíc love, urobili si podnikateľské zámery, niektorí po prvý krát napísali svoje sny o budúcom povolaní na papier, pokúsili sa získať príspevok i pôžičku. Zakúsili, čo znamená dlžiť úžerníkovi, odhalili svoje schopnosti maľovať, šiť, urobili krásne fotky, nebáli sa experimentovať. Niektorí si možno raz, keď sa budú motať po svete, zarobia nejaké drobné žonglovaním, alebo živou sochou.
A hlavne, nikto sa neobaril vodou z hrnca, neotrávil farbou na telo, neuchodil pri fotení vonku... Čo sa nám však stalo, je, že každý, či už z vedúcich alebo účastníkov, si našiel nových ľudí, alebo odhalil v sebe niečo doposiaľ nepoznané.
Čo s načatým životom...
Paula Tománková
(30. 8. 2007)
Myslela som si, že keď robíme tábor každý rok, môj strach bude menší, ale ako vidím, je to stále ten istý adrenalín...
Ranný nástup pri ohnisku. Snažím sa začať deň. Hovorím o programe školy, dnes to bude pracovné poradenstvo pre začínajúcich podnikateľov. Iva sa teší, malo by to byť niekoľkohodinové podnikateľské plánovanie a súťaž o najoriginálnejšiu firmu. Cena je lákavá, 500 love (táborové peniaze), čo je takmer dvojdňová mzda v dielni. Sme tu všetci. Teda všetci okrem detí. Prečo ale nikto neprišiel? Idem sa pozrieť do chatiek. Decká bývajú v troch, dve sú chalanské, jedna babská. Všade ticho, spia. Snažím sa ich zobudiť, ťukám na dvere, pokašliavam. Nič.
„Vstávajte. Ja viem, je len pol ôsmej. Ale veď rozcvička je nepovinná. Za body z nej spolu s uprataním je možnosť hodiť si kockou a získať tak dobroty. Ale veď to všetci viete...“
Ach jaj, nič z toho. Preletím teda do druhej chatky. Nádej, že baby sú hore a len nestíhajú, lebo sa maľujú, je fuč. Spia. Aj ony spia.
„Dievčatá, je veľa hodín, vstávajte. Biba a jej dielňa maľby čaká. Dnes budete portrétovať zdravotníčku Danku. Farby aj plátna sú nachystané.“
Nič, ani muk. Preboha! Čo ak sa boja? Čo ak nikdy nemaľovali a boja sa, že to nezvládnu, alebo čo ak ich to nezaujalo? Veď na čo sa im v živote zíde maľovanie na plátno?! Skúšam to inak.
„Dievčatá, Sali čaká. Farba v hrncoch tiež, látky sú nachystané. Máte dokončovať tie krásne veľké deky. A vravel, že aj nejaké šatky sú rozrobené. Dve z vás sa včera k nemu prihlásili na doobedňajšiu šichtu. Čo teraz?“
Opäť nič z toho. Skočím teda do poslednej chatky. Prechádzam okolo baru „U Mongyho“. Ten tiež spí. Ako jediný by mal. Otvára až po siedmej večer. Teda, ak budú mať decká za čo nakupovať. Ale čo potom s tými fajnôstkami, ktoré ponúka? Čokoláda so šľahačkou, kapučíno, kávičky. A čo tie hory čipsov? Okrem toho, na dnes večer si objednal atrakciu zo Sašinej Dielne pouličných umení. Mali by sa nám predstaviť živé sochy a zarobiť si niečo navyše na ulici.
Neviem, čo sa deje. Nerozumiem. Posledný pokus. Idem opäť do prvej chatky. Tajne dúfam, že tam nikto nebude, že všetci už šli na raňajky, veď je osem. Nie. Sú tu. Spia rovnako nerušene ako pred chvíľou. Ach jaj. Skúšam to znova.
„Chalani, dnes sa má otvoriť fotoateliér. Kto sa to chce naučiť? A kto sa chce fotiť?“
Márne, všetci spia. Idem teda nazad k ohnisku. Všetci vedúci sedia na lavičkách. Majú hlavy v dlaniach a niečo ševelia.
„Paula, ja viem, čím to je,“ hovorí Iva. „Oni sú unavení, preto nevstali. Chápeš vôbec, čo sme im to urobili? Po prvýkrát pracujú, sú v cudzom prostredí, nikoho nepoznali, keď sem prišli a potom majú pracovať na dve zmeny, šesť hodín denne, počas siedmych dní? Si normálna? Jasné, že to vzdali, nevládzu! A nehovor mi, že my by sme niečo takého v sedemnástich zvládli?!“
„A keby len to, ale ja som zistil, že batika im nejde, boja sa, že sa na nich prevrhne ten obrovský hrniec s farebnou vodou. No a okrem toho tie indiánske ihly, ktorými dokončujeme výrobky, sú hrozne ťažké, baby ich nevládzu dvíhať. Museli si navzájom včera pomáhať. A takto to dopadlo, dnes ani nevstali...“
„Nie, nie, to nie je kvôli tvojej dielni, Sali. Za to môže to včerajšie fotenie. Boli sme s nimi asi 10 kilometrov od tábora. Fotili sme prírodu, zvieratá a kvety. To ich tak zmohlo. Preto nikto nevládze. Z ateliéru dnes asi nič nebude,“ smutne konštatuje vedúci Dielne fotografie.
„Dobre, priatelia, tak ja vám teda poviem, čo sa deje. Nájomné sme dali privysoké. 200 love na deň je fakt moc. Nevládzu si na seba zarobiť,“ kalkuluje bankár.
„Akože unavení? A že bez peňazí? Čo vám je?. Veď včera to všetko na diskotéke žilo. Súťaže, vystúpenia. Výborne som zarobil, niečo cez tri tisíc,“ pochvaľuje si Mongy.
„Ja neviem, možno úplná blbosť, ale včera sme v dielni riešili maľovanie na telo. Možno sa priotrávili tými farbami. Čo ja viem.“ uvažuje Saša.
Všetci sa váhavo otočíme na Danku, zdravotníčku. Tá len zdvihne čelo, premýšľa.
„Nie, to je hlúposť, tie farby nemôžu byť škodlivé. Okrem toho, nikdy sa v jednej dielni nestretnú všetci naraz. Také sú predsa pravidlá, či ste zabudli? Škola, plus štyri dielne, vždy maximálne päť ľudí v inštitúcii. Takže, aj keby sa mali priotráviť, tak len piati, nie všetci!“
„Dobre,“ hovorím, „nemáte tu niekto pracovné zmluvy zo včera, alebo výplatné pásky? Nech zistíme, kto kde bol.“
„Načo, to nerieš,“ rezignujúc sa zapája ktosi z vedúcich.
Ticho zavládne nad ulicou medzi chatkami. Ach jaj, takýto pocit poznám z dní, keď to tu šlapalo. Keď bolo deväť a všetci sa odoberali do práce a školy. Kde sa stala chyba? Čo sme nedomysleli? Najradšej by som sa nevidela...
Zrazu počuť hlasnú hudbu, nejaký hip-hop. Rázne a hlučné. Zodvihnem hlavu a vidím drevo, lakovaný obklad. Asi mi úplne preskočilo. Kde som to? Veď mám sedieť a lámať si hlavu pri ohnisku. Nie, nie!
Ležím v posteli, v chatke. Pozriem na mobil, do kelu! Budú dve. V nohe mi behajú mravce, na nočnom stolíku pláva mucha v mojej káve, v ruke zvieram knihu A bude hůř...
Mieša sa vo mne chuť smiať sa s pocitom, že je najvyšší čas nechať sa vyšetriť. Nie je na to čas. Sú dve. Začína poobedňajšia šichta. Vykuknem z okna, všetci sú tam, všetci, len ja nie. Zaspala som.